Tak ako, bratia Slováci ?

Že sa napokon demonštrácie za demokraciu udiali akurát pri jeho „rozhnevanej rodine“, nebolo pre to súsošie, ale kvôli neďalekej televízii (chceli sme na ňu vyvinúť tlak). Tri bronzové postavy z ateliéru člena ÚV KSS, súdruha Kulicha, sa však vtedy dostali na tisíce fotiek a do dejinných televíznych či filmových záberov. Bola to jedna z mnohých absurdít, aké bývajú v každej revolúcii. Bronzový On,  predimenzovanými rukami zvierajúci ozrutný sovietsky samopal, Ona vystrašená a zmätená. A tretia nadživotná bronzová postava, hádam matka samopalníka, už vopred smútiaca.... Okolo tejto trojice planuli tri „večné ohne“ . Len pár metrov odtiaľ bol vchod do podzemia kotolne, v ktorej som po vyhodení zo školy začínal kuričskú kariéru. Kúril som tam tzv. pevným palivom, po tri zimy. Za mrazivých rán som nie raz preklínal nadutosť pánov, čo rozhodli radšej „vykurovať“ povetrie nad SNP, zatiaľ čo na vykúrenie kina Praha, kaviarničky Orient a bytových blokov naokolo „politický plyn“ od Kulichovej sochy nedosiahol.

Pravidelne sa k tým večným ohňom kládli kvety, rečnili tam politici, naši aj hosťujúci niktoši, ktorým by za klamstvá a frázy „padlí hrdinovia SNP“ napľuli do tvárí. Dnes si už sotva kto vie vybaviť tú sakrálno – policajnú atmosféru, ktorá obklopovala Kulichove sochy na SNP – kto sa tu príliš obsmŕdal, bol legitimovaný vždy prítomnými orgánmi, najmä v noci...Námestie SNP bolo vtedy naším Červeným námestím – zvlášť tá kulichovská horná časť. Nemohli ste tu chodiť bárs kade, nemohli ste sa tu „srocovať“ (kto z mladších uhádne, čo to slovo značí ?) , kto sa odvážil sadnúť si na netypické lavičky (boli skôr dotvorením obradného miesta, než na sedenie, chýbalo im totiž operadlo) , ten si musel byť istý, že má všetky prikázané osobné doklady a že „orgánom“ aj vysvetlí , prečo nie je na pracovisku, alebo – ak už bolo po pracovnej dobe – v lone rodiny. Veru, chodiť okolo Kulicha sa nedalo len tak...

Počas novembra 89 som vítal na SNP, okrem iných, aj Kryla, bol to silný zážitok. Pre mňa napr. aj preto, že som bol na jeho poslednom koncerte, v r. 69 v PKO. Malý veľký muž mal po pesničke v r. 89 vlhké oči, asi nie len od studeného vetra... Uvedomil som si , že tu stojí autor skladby o „pomníku neznámýmu vojínu“ a že spieva proti režimu práve na mieste jeho absurdných obradov ... Nad Krylom sa týčili temné Kulichove sochy a ja som sa na chvíľu zastavil, nadýchol a spýtal sa polohlasom samého seba – je možné , že sme sa toho dožili ? Pamätáte si podobné momenty ? V tom  čase sa zdalo isté, že sa poľahky urobí poriadok aj s kulichovskými symbolmi pokrytectva. Však tie vence tu kládla krvilačná strana , čo vykrútila krky nejednému z odporcov fašizmu, aj zo skutočných partizánov .

Čo - to sa neskôr o tých popravených napísalo, isteže. Ale súsošie , vytvorené komunistickým politikom ako pompézna kulisa farizejstva normalizátorov - sa týči v centre mesta podnes . Na námestí, ktoré sa vďaka novembru 89 stalo – tentoraz autenticky - hlavným politickým námestím Slovenska.

Tri večné ohne súsošia po čase pohasli, hrubé rúry, z ktorých kedysi chrčal planúci plyn, boli kýmsi neumelo odpílené a zatlčené pod úroveň chodníka ,  tie miesta zarastené trávou dnes rozozná len oko pamätníka. Ale vedľa zostal dlhý múr s textom politickej básne. Hovorí o tom, že povstanie na Slovensku začalo, lebo „broneli už zore, ktoré rozžal na obzore - Stalingrad“ . Absurdný text , zvlášť od autora, odsúdeného kedysi v 50 rokoch za národnú úchylku v stalinistickej vierouke o SNP. Mohol vzdať poctu partizánom, búriacim sa voči fašizmu z princípu, ale on si vybral poklonu Sovietom, ktorí – podľa výkladu Moskvy - „rozžínali“ povstania národov. V dobe husákovskej normalizácie sa jeho citát z básne dostal na múr pri Kulichovej trojici a on späť na výslnie moci. Po novembri 89 ktosi, intuícia mi našepkáva, že na príkaz mestských úradníkov - odfrézoval desať nepohodlných medených písmen z konca Novomestského verša . Trápnosť nad trápnosť.

Takže rezumé : Po novembri 89 sme neprestavali to rozbité, nesúrodé námestie – nenámestie SNP. Nevznikli tam sľubované podzemné obchodné centrá, ani len poriadne podzemné parkoviská, ba ani len jediné verejné WC ! Doprava je z neho vylúčená, aj nie je. Obchody upadajú, turista tu nemá čo nájsť. Zmohli sme sa iba  na odstránenie slova „Stalingrad“ . Zakaždým, keď míňam ten múr , hanbím sa za anonymných obrusovačov medených písmenok. Chýbajúce slovo i tak mladí (či kto ?) dopisujú na koniec sprzneného verša , raz fixkou, inokedy kriedou...

To súsošie už nereprezentuje len pookupačnú servilnosť našich elít,  obrúsenie verša ho „dotvorilo“. Teraz je aj ukážkou našej porevolučnej polovičatosti , zbabelosti a nekultúrnosti.

Kulich večne živý .

... po revolúcii už nemohol viesť vysokú školu (VŠVÚ), zanikol aj jeho post na ÚV KSS. No zostali konexie a osvedčené zručnosti zo starých čias (ja tebe a ty mne..., dnes sa to píše anglicky : J&T). V polovici 90. rokov sa mu náhle dostalo mimoriadnej pocty – Kulichova socha sa dostala pred novú budovu slovenského parlamentu. Pri tej príležitosti vyšiel v istom postkomunistickom týždenníku článok opisujúci otvorenie parlamentu aj odhalenie sochy : návrat Majstra – tak znelo uvítanie . Autorka článku chápala vztýčenie Kulichovej sochy ako facku novembru 89. A mala pravdu. Ceremoniál celebroval vtedajší predseda NR SR, Ivan Gašparovič, spolu s premiérom Mečiarom a podpredsedom NR SR, Jánom Ľuptákom...

Kde kto z vtedajšej protimečiarovskej opozície bol pobúrený – no korene novej Kulichovej slávy položili tí, čo sa v prvej ponovembrovej dekáde nevedeli postaviť k budúcnosti kultového miesta husákovcov, Kulichovej rozhnevanej rodine na SNP. Hoci sa Bratislava menila, to miesto ostalo ako zakliate, nedotknuteľné. A tak nečudo, že Kulich ovládol aj druhý politický vrchol Slovenska – pozíciu pred novým parlamentom.

Hoci všetci rozumní ľudia vedeli, že je to nanič budova (umiestnenie aj architekta presadil niekdajší šéf komunistickej ŠtB a neskorší „“večný“ predseda SNR , ktorý sa po r. 1989 obesil) – nemusela byť nová SNR „dotvorená“ práve takto a práve týmto autorom – členom ÚV KSS .

Dôsledkom nedvižnosti nových demokratických elít a ich hlúpych kompromisov s komunistami, aj s budúcnosťou rozostavanej Šalgovičovej stavby - bol výber  jej umeleckej pointy. Kulichova socha, žena s rozhodenou náručou, bola odliata pre diaľnicu. To bol vraj aj hlavný argument komisie SNR (rozhodovala ešte za F.Miklóška ako predsedu SNR) Vraj – diaľnica sa teraz nestavia... a keď už je tá Kulichova socha odliata, nech sa nejako využije...

Súdruh Kulich sa obrátil !

Tak sa aspoň zazdalo pred nedávnom katolíckym fundamentalistom vydávajúcim periodikum Kultúra. Preto s ním urobili dlhý rozhovor, s Majstrom. Čo sa to teda s Kulichom stalo, že ho takto obdivne tituluje už nielen komunistka z Nového Slova, ale aj šéfredaktor Kultúry, vydávanej veriacimi, prenasledovanými za totality ?

Majster v rozhovore spomína, ako po novembri padol z výslnia moci , vraj ľudia pred ním neraz prešli na druhú stranu ulice, aj takí, čo sa mu nedávno klaňali... Svoj pád z výslnia moci nevidí inak, než ako do neba volajúcu krivdu a nezaslúžené utrpenie, možno až - prenasledovanie.  V tomto svojom utrpení si raz všimol – ako spomína - sochu Krista a uvedomil si, že to on, Majster Kulich, je tým Kristom na kríži! Po tomto vyznaní sa šéfredaktor Kultúry potešene opýtal – vari Ste vtedy v  Neho uverili , Majstre ? No Kulich mu nepritakal, starý komunista sa neobrátil, len našiel nové odbytištia pre svoje kšefty. Hovorí - tak ako som kedysi urobil mega hlavu Lenina, robím teraz veľké sochy Kristov – bol som tou hlavou, teraz som tým Kristom... robím to pre biskupov, pre cirkev... dodám im aj nejakých Cyrilov a Metodov.

Uplynuli ďalšie roky, Kulich sa v nich recykloval na sakrálne umenie. Chýr o jeho novej štátnej objednávke nemohol nikoho prekvapiť. A už aj stojí : prvá číro slovenská jazdecká socha v Bratislave. Vidíme tu starca, ktorý dvíha , možno naposledy, svoj zhrdzavený meč. Jeho kedysi bujnú chlapskú silu symbolizuje vzpínajúci sa menší kôň (sochársky nepodarený), z ktorého chrbta sa náš nadčasový hrdina , Majster všetkých režimov, vztyčujúc šmýka bokom.

Socha bola luxusnou pointou vo volebnej kampani Smeru. V tej sa ale - presne ako onen starec - pri skoku do sedla zošmykli na druhú stranu, zo sedla. Na víťazstvo, čo utrpeli vo voľbách 2010, isto nebudú radi spomínať , no ale ich politická kampaň už beží ďalej, teraz z opozičných lavíc ... Čo však má byť s Kulichovým koňom – vajčákom, čo s jeho na obdiv svetu otrčeným penisom ... čo s Kulichovou stareckou poctou sebe samému ?

Budeme sa na to pozerať ďalšie desaťročia, opäť poloľahostajní - polofrfľajúci ? Už nám Kulich „označkoval“ všetky rohy ! Najväčšie námestie Bratislavy, parlament a teraz – aj hrad. Tie sochy sú čoraz horšie, ale dostáva sa im čoraz významnejší piedestál. Vnútorne sú späté s časmi všemocného papalášstva a tie časy sa cez ne vracajú späť ako cez tunel času. V tamtom svete neprekážalo, že bronzový hrdina nevykonal, čo sa sochou oslavuje (v prípade Svätopluka - nepanoval na bratislavskom hrade), ba ani to, že nebol tým, čo sa tvrdí, že bol (napr. kráľom). Za čias ÚV o minulosti rozhodovali papaláši – ak sa s nimi dostali historické fakty do rozporu , tým bolo horšie pre fakty. Sochy a sochári kulichovského typu ctili vôľu mocných, nie múzy, ani historickú pravdu – a práve Kulichov Svätopluk to pripomína viac než jasne.

Príbeh člena ÚV KSS, rektora J. Kulicha, vyslúžilého strážcu večnej platnosti „Poučenia...“ aj príbehy jeho politických sôch , si zaslúžia román, ten ja písať nejdem. Svoje kulichovské úvahy skončím citáciou iného známeho milovníka alkoholu a štátnych objednávok : Tak ako, bratia Slováci ? Necháme si to ľúbiť !?