Pravda: Ján Budaj: Chamtivci znetvorili éru po Novembri ’89
FOTO: Pravda - Ivan Majerský
Pokiaľ je to možné, prečítajte si nasledovný článok v pôvodnom kontexte na stránke:
Má aj dnes zmysel hovoriť o odkaze Novembra 23 rokov po udalosti?
Podľa toho, čo v tom odkaze vidíte. Ak tie taľafatky, ktoré sa občas rinú z úst politikov, ktorí sa takzvane hlásia k odkazu, tak to vás môže každoročne iba vytočiť. Ale ak máte víziu vlastných hodnôt, tak áno. Bol to okamih, kedy sa ľudia s víziami rozhodli žiadať nápravu pomerov. To je niečo, čo je aktuálne v každej dobe a mimoriadne v našej krajine aj 23 rokov po Novembri.
Zvíťazila teda pravda a láska nad lžou a nenávisťou alebo víťazí lož?
K tomuto kvetnatému heslu by som sa nerád vracal, pretože aj v tej dobe mi škrípalo v ušiach. November ’89 nebol o revolúcii detí kvetov, aj keď bol o nádejach a o tom, že ľuďom sa plnili sny. Politici, ako bol v tej chvíli už aj Václav Havel, museli a mali myslieť na veľmi konkrétne a hmatateľné zmeny, ktoré od nás ľudia očakávali.
Viacerí ľudia aj z disentu hovorili, že nečakali pád komunizmu v roku 1989. Kedy ste začali tušiť, že totalitný režim naozaj definitívne končí?
My, ktorí sme sa narodili v akváriu toho totalitného sveta, sme si nemohli predstaviť, že raz skončí. To bol náš svet. Preto systémy, ktoré trvajú dve ľudské generácie, ani nemôžu mať nejakú politickú garnitúru pripravenú nastúpiť do ministerských kresiel. Nemali ju ani v Prahe, ani vo Varšave, ani u nás. To je príznačnou známkou, že naozaj išlo o totalitu. Boli sme zmierení s tým, že prežijeme svoje životy v prenasledovaní a tí ostatní, menej prenasledovaní, si možno to prenasledovanie a neslobodu radšej ani neuvedomovali a nezaoberali sa tým práve preto, lebo iba tak sa dá žiť relatívne vlastné súkromné dejiny a na tie sa vtedy ľudia upäli.
Keď sa vtedajší režim začal rúcať, zdalo sa, že stál na hlinených nohách. Bol naozaj taký slabý?
Režim stál na oceľových pásoch ruských tankov a v okamihu, keď tanky režimu neslúžili, tak komunisti pocítili svoju pravú situáciu. Že sú bábkovou vládou, bábkar o nich prestal mať záujem a urobil dohodu s druhou veľmocou, s ktorou oni viedli taký oddaný zápas celé desaťročia.
Kto prišiel s označením nežná revolúcia?
Kde sa vzal v Čechách termín sametová revolúcia a na Slovensku nežná? Čiže nie preklad, ale analógia, to sa dá zistiť len zo záznamových pásov. Myslím, že sametová revolúcia bol termín niektorého zahraničného média.
Dá sa povedať, že nežná revolúcia sa začala na Slovensku už 16. novembra pochodom študentov, ktorý sa skončil pred ministerstvom školstva?
Odpor proti okupačnej moci a normalizačnému režimu tu existoval. Čiže po roku 1968 začali študenti hladovku, existovali štrajky, upálenia študentov boli aj tu na Slovensku, nielen v Česku, ktorých mená, žiaľ, zostali nepovšimnuté. Potom sa vzdor preniesol do individuálnych aktov. Ľudia utekali za hranice za priameho ohrozenia vlastného života. Kedy teda môžeme hovoriť o začiatku pádu? Myslím, že od okamihu, kedy v jednotlivých národoch vznikli hnutia odporu, ktoré už neustúpili od svojich požiadaviek. Na Slovensku sa aktívny nástup revolúcie začal Bratislavou nahlas, kde bolo celé jadro budúceho koordinačného výboru VPN. Po Bratislave nahlas ďalší rok bola sviečková demonštrácia a tretím momentom bol 16. november, vzbura študentov. Akokoľvek bola málopočetná, bola medzi vtedajšími študentmi zriedkavá. V neskorších rokoch normalizácie bola študentská obec veľmi pasívna a prijala tichú dohodu ich otcov s režimom, že tu môžeme pokojne žiť, študovať a posledné roky chodiť na diskotéky, ak sa nebudeme starať o veci verejné. Zdalo sa, že práve tie spoločenské skupiny, ktorým sa v režime nevodilo zle, tú dohodu nemienia porušiť. Takými skupinami boli študenti výberových škôl, hereckých a umeleckých fakúlt a samotní umelci, ktorých špičky si režim hýčkal. Koniec režimu nastal, keď práve tieto dve skupiny, študenti elitných vysokých škôl a zaslúžilí umelci, povedali, že sa jednoznačne stavajú proti totalitnému systému.
Prečo vtedy 16. novembra polícia nezasiahla, ale až v Prahe o deň neskôr?
Je tam nejaká hra, lebo vstupovala do obidvoch udalostí tajná polícia. Myslím, že generál Lorenc by ešte stále o tom mohol povedať, ako to bolo. Ale čoraz viac je zrejmé, že nepovie, pretože jednoducho tá akcia bola zbabraná. Ak niekto chcel, lebo tak to vyzerá, z prostredia Štátnej bezpečnosti v kooperácii so Sovietmi nahradiť nepoužiteľného Jakeša schopnejšou a Moskve oddanejšou garnitúrou, určite nemal za cieľ, že ŠtB sa postaví mimo služby a bude zrušený socialistický režim. Z tohto hľadiska ich intrigy okolo povolenej študentskej demonštrácie v Prahe, ale aj okolo tej nepovolenej, ktorá bola o deň skôr v Bratislave, sa im vymkli z rúk a dopadli opačne.
Bolo dobré, že revolúcia bola nežná a nezúčtovalo sa s komunistami?
V prvej chvíli skupina okolo Václava Havla, ktorá nadobudla hegemóniu v centre vtedajšej federácie, sa rozhodla urobiť s komunistami dohodu výmenou za zvolenie Václava Havla za prezidenta. Verím, že si predstavovali, že je to len dočasný kompromis a že sa to všetko snáď nejako podarí napraviť, ale bol to fatálny kompromis, ktorý sa ťahal za Novembrom ’89 už potom dlhú dobu. Práve preto som odmietal v prvých týždňoch a mesiacoch ašpirovať na nejakú funkciu. Tie mali vtedy v rukách bývalí režimisti a keď revolucionári od nich žiadajú z ich rúk funkcie, nikdy to nie je bezplatné. Zostal som radšej na ulici a usiloval som sa o predčasné voľby.
Čo považujete za najväčšie negatívum a najväčšie pozitívum po Novembri ’89?
Prvá revolučná garnitúra nielen v centre, ale aj na vidieku bola veľmi skoro sklamaná a odstavená druhou revolúciou, a to bola revolúcia chamtivcov. Tá znetvorila tvár ďalších dvadsiatich rokov. Rozkrádaniu obrovského balíka štátneho majetku sa prispôsobila celá vtedy vznikajúca politická scéna. Vytvorili sa klany, v ktorých zohrali závažnú rolu práve tí ľudia, ktorých November ’89 vyprevádzal. Znovu sa uplatnilo, bohužiaľ, u nás tradičné zametanie zodpovednosti pod koberec. Nikto nebol volaný k zodpovednosti za tresty smrti, ktoré sa udiali v 50. rokoch, ani za strieľanie na hraniciach a za dlhoročné väzenie ľudí, a to podlomilo pocit spravodlivosti. Odvtedy sa začal rozpadávať kapitál vnútornej solidarity, ktorý existoval v Novembri ’89. Národ, ktorý drží spolu, je schopný všeličo znášať, vzájomne si pomôcť, prežívať radosť i krízu. Stratili sme vzájomnú dôveru a slovenský verejný život je nakazený ťažkou infekciou nedôvery. To je vírus, ktorý súvisí s celým príbehom ťažkostí, ktoré vnímame, a nakoniec týmto vírusom je nakazený aj projekt EÚ. Občan sa preto pýta, ako a cez čo má znova nadobudnúť dôveru v nejakú víziu.
Hodnota slobody sa v Novembri ’89 ukázala ako silná motivácia. Čo si myslíte dnes o výrokoch ľudí, že už by na námestiach kľúčmi neštrngali?
Stačilo by, keby im politici trochu siahli na slobodu, keby sa obnovila čo i len desatina represívnych zákonov spred roka 1989 a námestia by boli plné. My sme si tak zvykli na slobodu, ako si každý zdravý človek zvykne na zdravie. Zdá sa nám taká samozrejmá, že dnešní mladí ľudia, ktorí toto hlásajú, si ani nevedia predstaviť, že by slobodu nemali. Verejnosť v prípadoch, keď niektoré strany smerovali k obmedzeniu slobody, už preukázala v niekoľkých voľbách mimoriadnu schopnosť sa mobilizovať a prísť nielen na námestia, ale aj k voľbám a odmietnuť náznaky balkánskej alebo karpatskej demokracie. Iná vec je, že zatiaľ mnohé vládne garnitúry s veľkou bezočivosťou okrádajú verejnosť o majetky, verejné zdroje a spoločnosť na to nie je schopná reagovať tak, ako keď sa jej siaha na slobody.
Po revolúcii politici ponúkli spoločnosti ideu vstupu do Európskej únie. Dnes politici hľadajú nové idey, ako zaujať ľudí. Skončila sa éra veľkých vízií?
Slovensko nenaplnilo zatiaľ svoje vízie, a preto sme skôr v ére masarykovského budovania štátu. Aj od politikov, aj od občanov sa očakávajú nielen veľké reči, ale drobná práca. Budem parafrázovať Masaryka – neklamať a nekradnúť. Slovensko je dnes pred veľkými výzvami, ktoré sú zhmotnené v troch veľkých zmenách. Máme samostatné spravovanie vecí verejných, ktoré závisí už len od našich volieb, máme účasť na veľkom politickom integračnom projekte a máme účasť aj na veľkom hospodárskom projekte spoločnej európskej meny. Ak tieto projekty vyjdú, tak generácia, ktorá zažila November, prinesie svojim deťom blahobyt, aký mali v susednom Rakúsku. Skôr či neskôr vyrovnanie životnej úrovne s vyspelými krajinami, o čom naši otcovia nemohli ani snívať. To je taký rýchly a veľký skok, že si jeho dôsledky ani nevieme uvedomiť. To je doslova revolučná zmena postavenia Slovenska, ktoré sa vynorilo na mape Európy. Sme účastníci tejto veľkej zmeny. Teraz je doba, aby sme ju naplnili každodennými činmi. Znie to odporne pateticky, ale nič sa nedá robiť, niekedy frázy celkom výstižne vyjadrujú realitu.
Zhováral sa Igor Stupňan
