Prečítajte si tento článok v pôvodnom kontexte na Aktuality.sk
Foto: TASR, SITA, PR
26.januára 2012, Bratislava, aktuality.sk, lb
Po vyše ôsmych rokoch kandidujete do parlamentu. Čo ste tie roky robili?
Predovšetkým som bol občanom, v poniektorých bratislavských kauzách som bol opäť občianskym aktivistom. Okrem iného som aj poslancom Mestského zastupiteľstva v hlavnom meste. Pokiaľ ide o tú takzvanú veľkú politiku, v tej som dúfal odvtedy, čo sa nahor dostala slušná a neskorumpovaná premiérka, v ozdravenie pravice. Ale márne, padla.
Čo bolo hlavným dôvodom pre vznik strany Demokratická únia ?
Tá strana drží kontinuitu od r. 1993, kedy som ju zakladal s M. Kňažkom. Bola prvou v samostatnom štáte. A ako prvá sa ozvala na obranu prozápadného smerovania republiky a udržania liberálnodemokratickej línie z novembra 89. Pred viac než rokom si dala do štítu slogan Zmena zdola, lebo nám začalo byť jasné, že náprava už nepríde zhora, od strán, čo sa striedajú pri moci. Išlo nám najmä o proti korupčný program, dnes by sme povedali – proti tým, čo robia zo Slovenska planétu opíc... Výsledok primátorských volieb bol 19%, čo bolo povzbudzujúce. Ale najviac sa vydarila aktivizácia ľudí. Nebolo nič príjemné im priznať, že pod náterom modrej farby sa v Bratislave zažrala poriadna korupčná hrdza. Ale cítil som povinnosť to robiť, nazývať veci pravým menom, aj keď kritizovaný primátor patril do tábora, ktorý sa považuje za protiváhu bývalých komunistov. V strane SDKÚ moju kritiku Ďurkovského neprijali... hoci to mali byť práve oni (a tiež KDH) čo si mali s ním urobiť poriadok.
Pán Ďurkovský bol nominant nielen SDKÚ – DS ale predovšetkým KDH.
Áno, praktiky postkomunistických strán mu mali byť cudzie. No neboli.
Myslíte si, že pán Ďurkovský zbohatol vo funkcii primátora Bratislavy?
Netrúfam si odhadnúť. Vieme ale, ako sa za jeho éry mesto zadĺžilo. Ako sa predávalo bez súťaží, vopred vybratým záujemcom. Najviac ale ľudí vytočili zoznamy bohatých a vplyvných ľudí, ktorým porozdával luxusné byty. Tie byty, to je hanba nejedného z bratislavskej elity. Také pokušenie som zažil aj sám - ešte som o tom vlastne ani verejne nerozprával. Keď som bol v dobe revolúcie zvolený do Slovenskej národnej rady, prišiel za mnou šéf kancelárie „ vybaviť náležitosti“. S istým súcitom sa pozrel na môj tesilový oblek a informoval ma, že odteraz mi budú šiť onakvejšie obleky za štátne, rovnako sa SNR postará o účty za môj telefón ... a o nové bývanie. Vraj tam, kde bývam, nemám žiadnu ochranu, v noci sa dom nezamyká a navyše v ňom bývajú dve rómske rodiny...
Asi ste boli zaskočený...
Pýtal som sa ho, odkiaľ to všetko vie. Vraj oni v SNR musia vedieť všetko. Zamrazilo ma, ale on sa na mňa dobrácky usmieval a hovoril, že teraz sme na jednej lodi. A preto tu má pre mňa zoznam víl a bytov v najlepších štvrtiach Bratislavy. Z nich som si mal vybrať. Pýtam sa: Po kom sú tie nehnuteľnosti, po emigrantoch ? Vraj nevie, nemám sa starať ale vyberať. Bolo to ako byť hercom absurdného divadla, o akom sme si v rokoch disentu robievali tu i tam s priateľmi žarty. A teraz stál ten súdruh predo mnou... snažil som sa s ním rozísť priateľsky, pripomenúc novembrové heslo, že nie sme , ani nebudeme ako oni. Po rokoch už tuším, že síce som tento druh ponuky dostal z ponovembrovej garnitúry politikov ako prvý , ale bol som aj posledný, čo ten byt neprijal. Tí, čo prišli do slovenskej politiky po mne, sa zväčša sťahovali. V niektorých prípadoch to bolo opodstatnené, častejšie im ale išlo len o obohatenie sa.
Dostali ste vy alebo niekto z vašej rodiny byt v Bratislave?
Nie. Zostali sme ešte roky v tom istom byte, kde ma zastihol november 89. Spomínam to všetko preto, aby som ukázal, že semenišťom tunajšej gorilej korupcie nie je len jedna finančná skupina...ona k nám presiakla z doby totality a narástla v zmätkoch uplynulých dvoch desaťročí na King Konga. Kauza „papalášske byty“, podobne ako kauza odpočúvania Gorila nám dávajú nazrieť do trinástej komnaty najmä tej časti našej elity, čo sa navonok hlási k hodnotám novembra 89. Treba o tom hovoriť verejne a nahlas, samé sa to nezmení.
Je Milan Ftáčnik lepší primátor ako Andrej Ďurkovský?
Andrej Ďurkovský
Prečo sa chcete vrátiť do vysokej politiky?
Skôr idem v tejto volebnej dobe vydať svoje svedectvo o situácii. Na poriadnu kampaň nebudeme mať zrejme dosť peňazí. Tak sa totiž u nás nastavili pravidlá: kto nemá za sebou miliardárov, nemá šancu. Ale nebedákam nad tým, proste robím toľko, koľko viem. Aby som sa raz nehanbil, že som čušal... Zmena zdola DÚ vstúpila s tým istým úmyslom aj do komunálnych volieb. Mali sme len obmedzené prostriedky, a predsa to malo zmysel, pomery na bratislavskej radnici sa, ako som už povedal, zmenili.
Keď ste spomenuli Ivetu Radičovú, čo si myslíte o jej pôsobení vo funkcii premiérky?
Zanechala najmä pozitívnu stopu. Som jej vďačný za to, že vrátila do hry slová ako slušnosť, dôvera... a slovo nádej. Slovenská politika a aj voliči už roky upadajú do beznádeje. Takto to nemôže ísť donekonečna. Mnohí už ani neveria, že voľby ešte majú zmysel. Slovenská politika upadla, až Iveta Radičová vrátila nádej, že by sa pravica mohla raz vymaniť z toho postmečiarizmu, v ktorom uviazla. Aj preto ju odsunuli...nastavovala im zrkadlo, pripomínala sľuby, pamätala na hodnoty... to sa v gorilom prostredí neodpúšťa.
Keď SDKÚ fúzovala DÚ na čele s Ľubomírom Harachom, boli ste zásadne proti. Vzťahy s Mikulášom Dzurindom ste vtedy nemali najlepšie. Aké ich máte dnes?
Som človek z čias, kedy sa verilo, že politik má slúžiť verejnosti. A že má plniť verejne dané sľuby. Jeden z nich bola aj dohoda päťkoalície SDK. Lepšie by bolo bývalo, ak by boli po r. 98 víťazi nad Mečiarom zmenili politickú kultúru a nepripustili návrat korupcie... ale nepodarilo sa im to. M.Dzurinda začal so svojimi lukratívnymi ponukami a Demokratická únia sa vtedy rozpoltila. Prevážili tí, čo chceli do premiérskej SDKÚ, zakladala sa nová strana moci. Aj mňa prišiel pozvať jeden zo zakladateľov, ale považoval som to porušenie dohôd za nesprávne. Onedlho i tak všetkých mojich bývalých kolegov, čo pristúpili z DÚ, Dzurinda z politiky vytlačil.
A čo sa týka vzťahov s Mikulášom Dzurindom?
Som neskrývane kritický ku chybám, ktoré sa spájali s pôsobením Mikuláša Dzurindu v politike počas jeho prvej aj druhej vlády. Rovnako však uznávam pozitívne veci, ktoré priniesol, najmä v zahraničnopolitickom postavení Slovenska.
Kto spôsobil Slovensku viac škôd vláda Mikuláša Dzurindu alebo Robert Fico?
Moje hodnotenie by iste nebolo objektívne, preto si ho odpustím.
Pochopila som správne, že väčšie výhrady máte voči Mikulášovi Dzurindovi?
Mikuláš Dzurinda
Zbohatli Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš v politike?
Nechcem o tom špekulovať.
Ako by ste charakterizovali osobnostný vývoj Mikuláša Dzurindu v politike? Poznali ste ho ako kresťanského demokrata potom hovorcu SDK až po predsedu SDKÚ.
Ukázalo sa, že ak niekomu núkal spoluprácu, bolo to za cenu podriadenia sa. Mnohí verili, že sa s premiérom bude dať vyjsť... napr. aj taký Ivan Šimko, ktorý bol doslova inžinierom založenia SDKÚ. Neskôr povedal o pomeroch, aké prevládli v SDKÚ, že sa už podobajú na tie v totalitnej komunistickej strane... Podobné správy som neskôr počúval aj od kolegov - komunálnych politikov. Naozaj človek pri tých historkách občas nevedel, či sa smiať, alebo zaplakať... Ale po odchode Ivety Radičovej už v SDKÚ nepoznám nikoho, kvôli komu by mi stálo za to venovať pozornosť ich pomerom .
Mnohí politici tvrdia, že z Mikuláša Dzurindu sa rokmi stal dobrý politický šachista.
Na adresu Mikuláša Dzurindu poviem už len toľko: dostal šancu stať sa nie straníkom, ale štátnikom. Prelomové voľby 98, to bol reparát z demokracie, potvrdili sme v nich, že aj v podmienkach samostatného štátu ideme ďalej líniou, ktorú začal november 89 v spoločnom štáte, kde sme tvorili menšinu. Ten, kto mal česť viesť päťkoalíciu SDK, mal vnímať tú historickú šancu. Voliči to vnímali, prišlo ich vyše 85 percent. No M. Dzurinda tú šancu ani dôveru, zdá sa, nedocenil. Možno je šachista, ale nestal sa tým štátnikom, ktorého Slovensko po r. 98 čakalo. Jeho škoda... a naša tiež.
Myslíte si, že kauza Gorila reálne poukazuje na slovenskú politickú scénu?
To, čo viem o politickej scéne, mi dáva presvedčenie, že opísané deje sú veľmi, veľmi pravdepodobné. Duch, ktorý z toho textu vanie, popísal napr. M.Kňažko po odchode z SDKÚ už v r. 2002. Povedal, že na Slovensku sa niektoré strany postupom rokov zmenili na mafie. Nahrávky Gorila sú, obávam sa, pravdivým obrazom bežných praktík v našej súčasnej politike. Potvrdzujú moju dlhoročnú kritiku partokratizmu, ktorú som začal odvtedy, čo Mikuláš Dzurinda hodil spiatočku a namiesto odstraňovania Mečiara aj s mečiarizmom, sa sním iba vystriedal.
Veríte, že sa podarí vyšetriť kauzu Gorila?
Prekáža tomu fakt, že Slovensko má „hlboko zažratý“ partokatický systém. Verejná a štátna správa sú zložené zo straníckej nomenklatúry presne tak, ako za totality. Tento fakt je obrovským mínusom slovenskej demokracie. Ukazuje sa, že ani pravidelné a slobodné voľby nemusia zabrániť, aby sa naše politické špičky nebadane nevracali ku všakovakým praktikám z éry totalitarizmu. Od straníckeho vplyvu nie je chránená ani taká citlivá zóna akou je prokuratúra a polícia. Spomeňte si, že to bola jedna zo základných požiadaviek novembra 89. Kto ešte dnes verí, že môžu konať nezávisle? V našom štáte sú odpočúvaní politici aj novinári, nevyšetrujú sa zločiny, a to ani ak ide o únos prezidentovho syna...alebo vraždu korunného svedka únosu. O čo menej, ak ide „len“ o miliardovú korupciu... Slovensko naliehavo potrebuje obnovu demokracie.
Vráťme sa k otázke. Veríte, že sa podarí doriešiť Gorilu?
Pokým je verejná správa v trvalom stave konflikte záujmov, tak nie. Však ten či onen prokurátor, alebo vyšetrovateľ, sú straníckymi nominantmi. Preto slúžia vždy na prvom mieste tomu, kto ich nominoval, a nie verejnému záujmu. V takomto prostredí je priestor pre korupciu podmienkou, a strany sú na to, aby ju spriechodnili. Ak sa nájde politik, ktorý ide proti, tak ho pred protivníkmi neuchráni ani najvyššia funkcia. Vlci toho, kto s nimi nevyje, dlho v blízkosti neznesú.
Bude kauza Gorila doriešená alebo nie?
Nie je talianska mafia slabým odvarom oproti slovenskej politickej scéne?
Keď voliči znášali , že sa namiesto odbúrania mečiarizmu odbúral iba Mečiar a mečiaristické praktiky zostali na FNM, v hospodárení ministerstiev, v správaní tajnej služby – riskovali , že budú opäť okrádaní. Stalo sa. Ešte horšie bolo, ak potom, čo spoznali, že Dzurinda zlyháva, uverili, že ho musia opäť voliť ako tzv. menšie zlo . Práve takto sa mnohé veci v našom štáte postupne dostali z nôh na hlavu. Všeličo z toho, čo sme si v novembri vydobyli, je preč. Majetok, sociálny zmier, medziľudská dôvera . Strany zbohatli, ale aj zdegenerovali. A predsa ovládajú štát. Ešte je tu ale ten volebný lístok...zafungovať môže ale iba vtedy, ak ho vyplníte a vhodíte.
Nemáte pocit, že Slovensko je vo väčšom morálnom bahne ako pred revolúciu? Aj vzhľadom na kauzu Gorila?
Vtedy sme boli okupovaní Moskvou. A ešte aj pod kuratelou Prahy. Bolo to zlé, ale jednu výhodu to malo: bola tu trestajúca ruka, dopadajúca na prílišné nezákonnosti a zlodejstvá našich papalášov. Tých občas strestala Praha, lebo ak nie, zasiahla by Moskva. Teraz skúšame, ako si usporiadať veci v štáte, nad ktorým máme zvrchované právo. Nik nám mocensky nerozkazuje, ale ani nás nik nechráni pred vlastnými papalášmi. EÚ - ako ukazuje aj príklad Grécka – nemá zatiaľ nástroje, ako ubrániť občanov členských štátov pred ich vlastnými politikmi, ak sa spriahnu s bankármi alebo veľkopodnikateľmi. Ten prípad Grécka je desivý, ale aj na ňom je jedna dobrá stránka – je nám výstrahou. Snáď sa gréckej ceste ešte môžeme vyhnúť. Kedysi som považoval svoj hlas varujúci pred nadmernou mocou strán a ich korupciou hlasom volajúceho na púšti. Voliči si roky dobromyseľne mysleli, že pri najhoršom im niekto ukradne nejaký podnik alebo vytuneluje banku. V globalizovanom svete je ale inak. Aj naši voliči si už tiež začínajú uvedomovať, že ukradnúť (či zadlžiť, vytunelovať, a pod.) sa z vysokých politických pozícií dá aj celý štát.
Myslíte si, že ľudia ešte veria politikom?
Komu ako, tak ako všade. Iba u nás mávame väčšie problémy s rozlíšením, kto je kto. Politickí podvodníci navyše rátajú aj s našou chabou občianskou pamäťou, ovplyvniteľnosťou cez reklamu, alebo aj so znechutením. Najmä to posledné, to znechutenie, to si treba odpustiť. Predstavte si, že na svoj majetok ustanovíte správcu. Po čase zistíte, že správca bol nehodný a zneužíval vašu dôveru. Je vari správne sa vtedy znechutene odvrátiť a povedať si, že mňa už to spravovanie majetku nezaujíma? Nech si tam robia, čo chcú? Práve takto sa mnohí, možno už väčšina voličov pozerá na politiku. Ale tá nie je nič iné, než spôsob, akým si ustanovujeme a kontrolujeme správcov majetku. Ak sa nezúčastníte ani ich výberu, ani kontroly, potom sa nečudujte, že si robia, čo chcú...
To máte síce pravdu, ale komu majú ľudia veriť, keď každá vláda mala vážne kauzy, kde sa absolútne nehospodárne nakladalo s majetkom štátu a našimi peniazmi. Nemáte pocit, že ľudia už majú právo politikom neveriť?
Majú plné právo neveriť. Ale to nič nezmení na nevyhnutnosti spravovať spoločný majetok. Niekto to predsa len bude robiť. Tí, čo neprídu voliť, zmenia najmenej. Ak voliť prídete, možno nezmeníte veľa, ale niečo áno.
Vrátim sa k pôvodnej otázke. Nie sme vo väčšom morálnom bahne ako pred revolúciou?
Komunisti rečnili o morálke, ktorej nikto neveril. Ani Vasil Biľak vrchný komunistický ideológ. Aj ten túžil po bohatstve a s tým cieľom získal od štátu palác vo vilovej štvrti Bratislavy. Náš veľkňaz robotníckeho hnutia chcel bývať ako kapitalistický buržuj. Ľudia o tom vedeli - že komunistická prax sa rozchádza so slovami. A ak to platí aj pre prax niektorých našich súčasných strán, ich koniec je blízko. Pripúšťam, že bahna je navôkol veľa, neraz aj špinavšieho, ako za totality. Akoby sme zabudli, koľko väčších hodnôt je na tomto svete, než peniaze. Ale vidím aj veľa čistých vecí, nových šancí, pozitívnej energie. A netreba pri tom obligátne skloňovať len nádej v mladých, ako sa zvykne. Napríklad Ladislav Chudík s manželkou bývajú v petržalskom paneláku, hoci aj oni si mohli potichu zaopatriť milionársky byt pod hradom... ale odhadujem, že majetkom neprikladali až taký význam. Majster Chudík mal a má svoje bohatstvo v hľadisku. Je príznačné, že obaja sa vedia zasadiť za prírodu, alebo prostredie pre spoluobčanov, ako to urobili napr. vo veci petržalského Draždiaku. V našej mizérii treba vidieť aj takýchto vzácnych ľudí.
Ste liberálom v liberálnej strane. Do parlamentu kandiduje SaS, ktorá sa tiež považuje za liberálnu. Aké sú medzi vami rozdiely?
Každá zo strán má vlastný príbeh a východiská. SaS má viaceré pozitívne stránky, ale mohlo by byť menej marketingu. Ja som natoľko nespolupracoval s marketingovými agentúrami, ako s aktivistami, ktorí vzišli z autentického občianskeho prostredia. Druhý rozdiel by som videl v tom, že ZZ DÚ zostáva prívržencom udržania Slovenska v EÚ, čo je pôvodné liberálne východisko. SaS sa stala tým, že odvolala premiérku, známou euroskeptickou stranou. Chtiac, či nechtiac sa ocitla v blízkosti nacionalistických strán. Dnes dáva najavo, že radšej než by malo Slovensko prijímať pravidlá spoločenstva, ktorého je členom, malo by z EÚ odísť. Ja naopak verím, že účasť na projekte integrácie Európy, je naším najväčším národným úspechom. Sme po boku najvyspelejších demokracií a najbohatších ekonomík. Vyradiť nás z tohto procesu by znamenalo, že schudobnieme a ešte aj zostaneme visieť vo vzduchoprázdne poblíž Bieloruska a hospodársky, aj politicky nečitateľného Maďarska. To by nám neprinieslo prospech. Držme sa preto svojej historickej šance, Slovensko na to má ...
